Bobuľky a sypačka 

Štátom riadený doping v ČSSR


Vplyv medzinárodných športových inštitúcií spôsobil, že sa problematikou dopingu začali zaoberať aj predstavitelia socialistických štátov. V decembri 1970 sa v Prahe zišli zástupcovia telovýchovných organizácií krajín východného bloku aby vypracovali spoločný návrh na definíciu dopingu, zoznam dopingových látok a spôsoby ich kontroly. Už vtedy u nás existovalo moderne vybavené laboratórium dopingovej kontroly, ktoré sa malo stať ústredným pracoviskom pre celý východný blok.
V socialistických krajinách však v tejto oblasti panovala akási dopingová dvojtvárnosť. Oficiálne boli všetky snahy MOV v boji proti dopingu podporované, v skutočnosti sa ale dopingu účinne nebránilo. Činnosť laboratória bola využívaná aj k tomu, aby sa reprezentanti pred cestami do zahraničia preventívne testovali, či sú "čistí" a môžu bez obáv absolvovať športové súťaže. (Hnízdil, 2000)

Došlo to až tak ďaleko, že spoločenská organizácia Československého svazu telesné výchovy (ČSTV) oficiálne podporovala boj proti dopingu, ale štátne orgány riadili tzv. "regeneráciu s použitím podporných prostriedkov", ktorá bola v podstate organizovaným dopingom. Podľa vzoru NDR a ďalších štátov východného bloku, začiatkom osemdesiatych rokov odštartoval utajovaný program štátom riadeného dopingu pre vybraných vrcholových športovcov. Doping sa stal pevnou súčasťou komunistického režimu a úspechy československého športu slúžili k politickým účelom.

O špičkových športovcov sa zaujímala aj Štátna bezpečnosť (ŠtB), pretože ako jedni z mála mohli legálne vycestovať do západných krajín, kde sa stretávali s emigrantmi a boli tak vítaným zdrojom informácií o týchto osobách. Pracovníci ŠtB tvorili súčasť športových delegácií a veľa vysokých funkcionárov ŠtB, bolo zapojených do systému štátom organizovaného dopingu.

O existencii štátom riadeného dopingu, nakoľko bol dobre utajovaný, nemala športová verejnosť ani média potuchy. Až v roku 1992 vykonal Antidopingový výbor Českej republiky (AV ČR) na základe dochovaných materiálov analýzu a vypracoval záverečnú správu k tejto problematike, z obdobia pred rokom 1989. Táto však nikdy nebola zverejnená v plnom rozsahu. Antidopingový výbor v nej užívanie dopingu v československom športe, rozdelil do štyroch období - pred rokom 1980, v rokoch 1980 - 1985, v rokoch 1985 - 1989 a po roku 1989. Podľa tejto správy, sa pred rokom 1980, užívali dopingové prostriedky s krátkodobým, ale aj dlhodobým účinkom živelne. Športovci ich brali na odporúčanie trénerov a v spolupráci s nimi. V tomto období dochádzalo k vážnym zdravotným postihnutiam športovcov a podľa vyjadrení AV ČR, dokonca k dvom úmrtiam českých atlétov zapríčineným dopingom. V rokoch 1980 - 1985, krátko po skončení OH v Moskve sa vedenie čs. vrcholového športu, aktívne zapojilo do podávania zakázaných látok a vytvorilo tak podmienky pre porušovanie dopingových pravidiel. Celú akciu inicioval predseda Ústredného výboru ČSTV A. Himl, ktorý v liste žiadal vedúceho spoločenských organizácií pri Ústrednom výbore Komunistickej strany Československa (ÚV KSČ), L. Procházku o zriadenie tajnej laboratória a špecializovanej komisie pre podávanie dopingových prostriedkov. Realizáciu a odborné riadenie celej akcie, malo na starosti ministerstvo zdravotníctva. Na toto obdobie spomína aj bývalý reprezentant, atlét, člen štvrťkárskej štafety, ktorá na ME v Prahe v roku 1978, získala bronz.


"V roku 1977 som nastúpil do pražskej Dukly a povedal som si, že nikdy nebudem dopovať. V roku 1979 som stagnoval a zatiaľ čo ostatní išli výkonnostne hore, hrozilo mi, že dostanem v Dukle padáka. Nie, nikto odo mňa nechcel, aby som to bral, lenže celková klíma v oddieli ma k tomu donútila. Pred olympiádou v Moskve, kde sme vo finále dobehli siedmi, som užíval 5 až 10 miligramov Stenolonu. Pravé dopovanie začalo neskôr. Poriadne obrátky "zobání" dostalo až po roku 1981, kedy som bral v injekciách a práškoch Strombu a testosterón v kombinácii so Stenolonom. Pribral som 5 kg z osemdesiatdva na osemdesiatsedem. Bol zo mňa úplne iný človek." (Lomnický,1998)

Štátom riadený doping v ČSSR, dosiahol svoj vrchol až v rokoch 1985 - 1989. Ministerstvo zdravotníctva poverilo tajnou výskumnou úlohou, v rámci ktorej boli vybraným vrcholovým športovcom aplikované hlavne anabolické steroidy, Ústav národného zdravia pre vrcholový šport (ÚNZ VS) v Prahe. Vtedajší riaditeľ ÚNZ VS dostal túto úlohu až potom, čo bola schválená a prejednaná v najvyšších politických kruhoch. Celá akcia prebiehala, pod silným ideologickým tlakom na zisk medajlí z vrcholných podujatí. Športovci boli úkolovaní, koľko medailí z OH, MS a ME majú priniesť, aby sa tieto mohli stať predmetom politickej prestíže vtedajšie režimu.
Cieľom výskumu bolo minimalizovať športovcom podávané dávky anabolických steroidov a pokúsiť sa nájsť, pre organizmus neškodné látky charakteru napr. vetvených aminokyselín, ktoré by mali rovnaký účinok, ale bez nežiadúcich vedľajších účinkov.

Riadená regenerácia sa však naďalej opierala hlavne o anabolické steroidy, pretože ich dominantným účinkom bolo a je nárast svalovej hmoty a urýchlenie regenerácie, čo umožňuje tvrdšie trénovať. Športovci mohli absolvovať väčšie tréningové dávky, čo do objemu a intenzity, bez nebezpečenstva preťaženia, pretrénovania a vzniku rôznych porúch pohybového aparátu.

Podľa MUDr. Kunca, ktorý pracoval ako lekár ÚNZ VS, boli anabolické steroidy podávané vybranej skupine atlétov v období maximálnej záťaže, tri až štyri týždne na jar a na jeseň, kvôli urýchleniu regenerácie. Športovci boli klinicky a laboratórne vyšetrovaní pred, v priebehu a po skončení podávania anabolických steroidov. Tieto dávky boli podávané v liečebných alebo dokonca nižších dávkach, ale dochádzalo pravdepodobne aj k prekročeniu týchto dávok, pretože športovci a tréneri mali možnosť si tieto látky voľne kúpiť v ZSSR alebo Maďarsku. Aby sa zabránilo manipulácii zo strany športovcov a trénerov, boli anaboliká podávané v iných než pôvodných formách a baleniach a v niektorých prípadoch dostávali športovci "placebo".

Po celý čas boli skúšané aj látky, ktoré by mohli anaboliká nahradiť a nepatrili by medzi zakázané prostriedky. V súbore ním sledovaných atlétov nedošlo k poškodeniu zdravia a pri podrobných lekárskych kontrolách, boli náhodne objavené aj patologické nálezy, bez príčinnej súvislosti s anabolickými steroidmi.

Zásobovanie anabolickými steroidmi bolo uskutočňované z rôznych zdrojov. Tuzemské preparáty získaval ÚNZ VS bežným spôsobom, ako každé iné zdravotnícke zariadenie k liečebným účelom. Zahraničné preparáty nebolo možné dovážať, takže sa dovážali na základe výnimky udelenej k tomuto účelu ministerstvom zdravotníctva. Ktorýkoľvek športovec a tréner si mohol bez kontroly kúpiť a doviezť anabolické steroidy napríklad zo ZSSR, ilegálnou cestou sa dali zakúpiť aj zahraničné preparáty. Paralelne s programom riadenej regenerácie a kontrolovaným podávaním anabolík sa s týmito látkami obchodovalo aj na čiernom trhu.
Toto mohlo byť príčinou zlyhania systému v súvislosti s pozitívnymi nálezmi na anaboliká u guliara Machuru a diskárky Šilhavej. V podobných súvislostiach sa spomína aj pozitívny nález východonemeckej guliarky Suplianekovej. Pod vedením tajnej komisie pre špecializovanú starostlivosť, boli anaboliká podávané okrem atlétov aj cyklistom, lyžiarom - bežcom, kanoistom, vzpieračom a zápasníkom.

O výbere športovcov zaradených do špecializovanej starostlivosti rozhodovali trénerske a funkcionárske špičky jednotlivých športových zväzov, pričom jediným kritériom bolo okrem zodpovedajúcej výkonnosti, dosiahnutie veku 18. rokov. (Hnízdil,2000)

Takto vybraní športovci boli potom schválení oddelením vrcholového športu ÚV ČSTV alebo jeho sekretariátom a celé to bolo zavŕšené spoločným jednaním športovca, zodpovedného lekára a trénera, za účasti pracovníka zvláštneho oddelenia ÚNZ VS a podpisom súhlasu zo zaradením do programu. Podobné prehlásenie podpisoval aj príslušný lekár spolu so sľubom mlčanlivosti o služobnom tajomstve.

Nikto nebol k účasti na programe nútený, ale prípadné odmietnutie, podobne ako v NDR, znamenalo ukončenie športovej kariéry, pretože ÚV ČSTV v roku 1986, prijalo uznesenie, aby športovci, ktorí odmietnu užívať anaboliká a rastové hormóny, boli s okamžitou platnosťou vyradený z reprezentácie. Takto sa postupovalo aj voči lekárom, ich nesúhlas znamenal odvolanie z funkcie lekára reprezentácie.

Organizované podávanie dopingu pod lekárskym dohľadom skončilo v roku 1988, kedy nové vedenie ÚV ČSTV, prijalo vnútornú dohodu o ukončení podpory dopingu a vydalo zákaz preventívnych dopingových kontrol pred súťažami. Po dopingovom škandále Bena Johnsona na OH v Soule, vyhlásil MOV pod tlakom verejnosti Chartu proti dopingu, ktorá značne prispela k obratu v československom športe.

Začiatkom roku 1989 bola ustanovená subkomisia pre kontrolu dopingu, ktorá už máji toho roka vydala smernicu predsedníctva ÚV ČSTV o dopingu, ktorá upravovala práva a povinnosti zúčastnených v boji proti dopingu, metodiku vykonávania dopingových kontrol a pravidlá postihu za doping. Po novembri 1989 došlo k ďalším opatreniam smerujúcim k očisteniu povesti čs. športu.

V roku 1990 bola vyhlásená Čs. charta proti dopingu, ktorú 20. 2. 1991 podpísali všetky federálne športové organizácie a inštitúcie zúčastňujúce sa na výchove športovcov. Z ich iniciatívy bol 10. 6. 1991 ustanovený Antidopingový výbor ČSFR a jeho súčasť tvorila Exekutíva pre kontrolu dopingu, vykonávajúca nezávislú kontrolnú činnosť na území ČSFR.

V snahe vyrovnať sa s minulosťou AV ČSFR v roku 1992 podrobne analyzoval obdobie štátom riadeného dopingu pred novembrom 1989, vypracoval súhrnnú správu a navrhol vyvodenie konkrétnych dôsledkov voči funkcionárom a lekárom.

Odporučil tiež tieto opatrenia: Československému olympijskému výboru a športovým zväzom, aby osoby zúčastňujúce sa na dopingu vylúčili zo svojich radov a zabránili im tak uplatniť v minulosti nadobudnuté poznatky o podávaní dopingových prostriedkov.

Udeliť amnestiu zúčastneným športovcom. Nakoľko nebolo možné určiť prípadné poškodenie zdravia, vykonať kontrolné lekárske vyšetrenia u 144 zúčastnených športovcov. Pri zistení poškodenia zdravia odporučil podať trestné oznámenie na vinníkov. Tieto navrhované opatrenia však boli porušované.

Historické materiály z obdobia štátom riadeného dopingu nebolo možné nájsť a nedá sa vylúčiť ich neoprávnená skartácia alebo strata. Z dochovaných dôkazných materiálov teda nie je možné vyvodiť konkrétnu zodpovednosť voči konkrétnej osobe a českým premiérom Klausom v roku 1996 ustanovená komisia odporučila, týmito materiálmi sa v budúcnosti nezaoberať. Tým by sa okrem iného predišlo súdnym procesom s bývalými trénermi a lekármi, tak ako sa to stalo v Nemecku.

Ľubo



 

copyright © 2002 BIOMag
All rights reserved





27.11.2008 22:28 Najoblubenejsie hardcore jedlo?
27.11.2008 22:01 Peter Mlynarčík na WPC Worlds s famóznymi 330 kg
27.11.2008 21:37 WPC worlds 2008
27.11.2008 20:24 flakanie do konca roka
27.11.2008 19:48 burnflesh WPC WORLDS 2008