Bobuľky a sypačka 

Doping v novoveku


Éra dopingu v novodobom športe  začala asi v druhej polovici 19. storočia, keď šport zaujal významné miesto v živote civilizovanej spoločnosti.

V roku 1863 sa podarilo bratom Michauxovcom v Paríži vylepšiť  konštrukciu bicykla natoľko, že bolo možné organizovať prvé cyklistické preteky. Popularitu si  získali, hlavne šesťdenné preteky a preteky na dlhé trate, ktoré však kládli vysoké nároky na fyzickú zdatnosť a vytrvalosť pretekárov.

Tí preto začali používať rôzne prostriedky proti únave. Prvý krát zistili použitie podporných prostriedkov v roku 1879 u anglických cyklistov, ktorí siahli po kokaíne. Už v roku 1886 si doping vyžiadal prvú obeť – Angličan Linton zomrel počas cyklistických pretekov Bordeaux-Paríž po požití lieku zvaného Trimetyl. Iné zdroje uvádzajú, že zomrel  po užití väčšej dávky kofeínu, ktorú údajne dostal od svojho manažéra, a za prvý dokázaný dopingový prípad považujú jedného kanálového plavca, ktorý užil v roku 1865 stimulancie.

Prvé správy o dopingu na novodobých olympijských hrách pochádzajú z III. OH 1904 v St. Louis. Víťaz maratónskeho behu Američan Hicks bol na trati lekársky ošetrovaný, dostal niekoľko podkožných injekcií síranu strychnínu a zjedol päť vajec, ktoré zapil niekoľko pohárikmi brandy. Uchoval sa aj filmový dokument zachytávajúci talianskeho maratónca Doranda Pietriho na IV. OH 1908 v Londýne, ktorý po vbehnutí na štadión niekoľkokrát zakopol, spadol a pretek dokončil len s pomocou organizátorov. Bol síce diskvalifikovaný pre prijatie cudzej pomoci, vyšetrenie v nemocnici, však preukázalo, že pretek absolvoval pod vplyvom veľkej dávky strychnínu.

Množstvo dopingových afér je spojených  aj s profesionálnym boxom. J. J. Jefferies v roku 1910 po prehranom dueli s J. Johnsonom tvrdil, že bol porazený len vďaka tomu, že mu bola v čaji podaná oslabujúca látka. Napriek tomu, že pravdivosť  jeho tvrdení sa nepodarilo potvrdiť, išlo asi o prvý prípad tzv. “dopingu k porážke, paradopingu, či negatívneho dopingu” v novodobej histórii, ktorý býva aj dnes často uvádzaný ako vysvetlenie prekvapujúcej porážky, či pozitívneho dopingového nálezu.    

V boxe sa používal hlavne strychnín s aromatizovaným amoniakovým likérom, brandy či koňakom a prímesou medu. Do nosa bol boxerom aplikovaný efedrín v aerosole  aby nemuseli dýchať otvorenými ústami a nemuseli sa tak vystavovať riziku vyrazenia zubov, do tváre im bola vtieraná masť s kokaínom kvôli dočasnému znecitliveniu. Boxer tak mohol vďaka utlmenému vnímaniu bolesti pokračovať v zápase aj vtedy, keď už bol v tvári vážne zranený.   

Cyklisti uprednostňovali hlavne posilňujúce nápoje podávané počas pretekov v cyklistických fľašiach. Francúzi používali hlavne zmes kofeínu s alkoholom, Belgičania kocky cukru s éterom. Pri šesťdenných pretekoch dvojíc popíjali pretekári silnú kávu s likérom alebo užívali proti únave tabletky kofeínu. Obyčajne prvé dva dni pretekov pili  čaj s koňakom alebo rumom, ďalšie dva dni čiernu kávu a alkohol, šiesty deň kedy preteky vrcholili šprintom, brali pretekári tablety nitroglycerínu. Tréneri však často dodávali aj kokaín a heroín, niektorí pretekári si nechávali aplikovať injekciu morfia tak, aby jeho účinok  vydržal až do vystriedania partnerom.

Na OH v Los Angeles v roku 1932 zvíťazilo s prevahou družstvo japonských plavcov. Po skončení hier boli na ich izbách nájdené ampulky, ktorých rozbor preukázal, že používali nitroglycerín spoločne s ďalšími látkami. Iné zdroje tiež uvádzajú, že svoju výkonnosť zvyšovali aj výmenou krvi.

Rozmach dopingu zapríčinený hlavne 2. svetovou vojnou, používanie povzbudzujúcich látok vojakmi všetkých armád a politické zmeny, sa po vojne premietli aj do oblasti športu. Počet dopingových prípadov sa rýchlo zvyšoval, postihy však neexistovali.

Až ďalšie smrteľné prípady, ktoré boli zapríčinené alebo čiastočne zapríčinené stimulanciami spôsobili, že verejné diskusie sa začali uberať smerom k zákazu dopingu.

V roku 1949 zomiera po užití pravdepodobne amfetamínov jeden taliansky cyklista. Za dramatických okolností v roku 1959 zomrel ďalší 25 ročný taliansky cyklista pri pretekoch na 191 kilometrov. Ten pred pretekami užil čiernu kávu s ôsmimi tabletami Stenamínu (zmes benzedrínu a pervitínu), nasledovalo užitie trinástich tabliet Sympamínu (amfetamín) a doping zavŕšil opäť niekoľko tabletami Stenamínu.

Ešte známejším je prípad prvého úmrtia na Olympijských hrách v Ríme v roku 1960. Pri cyklistickom preteku družstiev na 100 km nestačil tempu kolegov 20 ročný Dán Knut Enemark Jensen. Ten nakoniec z bicykla spadol a po prevoze do nemocnice zomrel. Pitva potvrdila užitie Ronikolu, zmesy amfetamínu a kyseliny nikotínovej, ktoré mu aplikoval tréner. Súčasne bol vystavený veľkej horúčave a následnej dehydratácii. To, že doping nebol braný vážne, dokazuje, že Jensenovi bola posthum udelená zlatá medaila.

Počas populárneho cyklistického preteku Tour de France 13. 7. 1967 zomrel v priebehu etapy profesionálny majster sveta z roku 1965 Angličan Simpson - príčina: vysoká dávka lieku Onidrínu zapitá koňakom.

Doping bol stále častejší tiež vo futbale. Prvé správy hovoria o tom, že už v roku 1908 britské a belgické futbalové tímy skúšali zvýšiť svoju výkonnosť zvýšeným prísunom kyslíka. Podľa ankety vykonanej v roku 1961 v Taliansku bralo 17 percent hráčov pri zápasoch psychostimulačné látky, 94 percent klubov potom priznalo používanie rôznych foriem dopingu v prípravnom období. V roku 1968 zomiera francúzsky futbalista Louis Quadri po užití amfetamínov.

Dopovalo sa aj v takom športe ako je tenis. Z užitia injekcie testosterónu bol pri Davisovom pohári obvinený Andreo Gimeno.

Dňa 12. 6. 1968 zomrel v zápase s Talianom Carlosom Duranom nemecký profesionálny boxer Jupp Elze. Ten vzal pred zápasom veľkú dávku pervitínu, aby lepšie odolával tvrdým úderom, ktorými bol Duran povestný. V poslednom kole stratil vedomie a v nemocnici zomrel na krvácanie do mozgu. Pervitín utlmil obranné reflexy  organizmu a boxer sa nechal súperom doslova ubiť.    

Verejnosť, lekári a samotní športovci však dlhé roky doping mlčky tolerovali. Amfetamín a ďalšie stimulančné látky sa užívali úplne bežne ako prostriedok proti ospalosti a únave, v USA a Mexiku boli napríklad veľmi používané vodičmi hromadnej dopravy. V umeleckom svete zas na sklonku tridsiatych rokov získali veľkú popularitu halucinogénne drogy – morfín, heroín, ópium a hašiš. Užívanie týchto látok potom zaznamenalo obrovský rozmach s príchodom vlny hippies v USA a Veľkej Británii. Dopovali a dodnes dopujú aj ľudia úplne mimo rámec športového sveta, herci, umelci , lekári, podnikatelia a špičkoví manažéri.

Problematiku dopingu tak rozhodne nemožno zužovať na čisto športovú, jedná sa o jav celospoločenský. (Hnízdil, 2000)   

Výnimočnosť dopingu v športe spočíva hlavne v tom, že je ostro sledovaný verejnosťou a v istej hoci nedokonalej snahe o jeho potlačenie, ale predovšetkým v uplatňovaní tvrdých sankcií, ktoré by v akejkoľvek inej oblasti ľudského konania boli neprípustné.

Skutočnosť, že šport vôbec prišiel na myšlienku chcieť doping zakázať, je udalosťou historického významu, ktorá predstavuje jedinečnú formu sebaobmedzovania a podlieha vývoju ľudského potenciálu. Šport žije z toho, že umožňuje prekonávať ľudské možnosti. (Hoberman, 1994)

Ako príklad dopingu mimo športového sveta možno uviesť pracovnú skupinu, ktorej každodenný život je ovplyvnený telesným a duševným stresom, ktorej životné očakávania sú asi 22% pod priemerom a členovia, ktorej trpia na psychické, psychosomatické ochorenia, infarkty, stavy stiesnenosti atď. Takúto skupinu tvoria hráči orchestra, hudobníci. U tejto skupiny je preukázané časté užívanie betablokotárov, ktoré sú na dopingovej listine MOV. Výsledok hráča orchestra – pekná hudba, nebude ale v spoločenskom ponímaní v žiadnom prípade znehodnotená a považovaná za nečistú, pretože je vytvorená pomocou dopingu. K rockovej hudbe patrí dope už oddávna.

Šport je jediná výkonnostná forma, o ktorej možno povedať, že sa užitím farmakologických prípravkov  znehodnocuje. (Hoberman, 1994)

Od športovca sa očakáva nefalšovaný a presný výraz ľudského potenciálu.

Rozvinutá spoločnosť požaduje evidenciu tela a tým, že dochádza k dopingovým testom je zabezpečená garancia reality. (Gebauer, 1997)

Pri posúdení práce hráčov orchestra alebo napríklad aj cirkusových artistov, akceptuje spoločnosť, že telo nie je prirodzené, ale je zospoločenštené. U nie bezprostredne fyzicky pracujúcich skupín ako manažéri alebo novinári, ktorí konzumujú neprimerane vysoké dávky stimulancií, sú považované za normálne tzv. novinárske raňajky – šálka silnej čiernej kávy a Gauloiska bez filtra.

Umelci, spisovatelia, politici a vojaci mali a majú k dispozícii vždy nejakú zázračnú drogu, ak ich už opúšťajú sily. Lekárne sú toho plné. Každý sa dnes môže obslúžiť. Verejná legalizácia vysokoúčinných preparátov farmaceutického priemyslu práve prebieha. Len v športe je doping zakázaný. (Blödorn, 1982)

V športe platia naproti tomu úplne iné pravidlá starostlivosti o telo. Lebo nie len zákaz dopingu, ale aj to, kedy je výkon považovaný za neprirodzený, vzniká až v spoločenskej diskusii. (Krauß, 2000)

U nás sa mimošportovou problematikou dopingu v roku 1965 podrobne zaoberali aj českí psychiatri Vencovský a Nevole. V ich klinickej praxi sa už vtedy stretávali s následkami dopovania u hercov, lekárov, novinárov, maliarov a vysokoškolských študentov. Išlo v prvom rade o stimulačné a halucinogénne látky s krátkodobým účinkom.

V oblasti športového dopingu priniesli šesťdesiate roky revolučnú zmenu. Anabolické steroidné hormóny, látky podporujúce zásadným spôsobom nárast svalovej hmoty a urýchľujúce regeneráciu organizmu, zaznamenali veľký rozmach a vzostup na  športovom poli.

V tom období boli rozšírené najmä v silových športových disciplínách. Prvým menom spojeným s anabolikami je Douglas Hepburn, kanadský vzpierač, ktorý vzpieral len v roku 1953, medzi OH a vytvoril niekoľko svetových rekordov. Anaboliká mal brať na to, aby posilnil zoslabnuté dolné končatiny. Správy o tom, že v Sovietskom zväze športovci a predovšetkým športovkyne užívajú anabolické, teda svaly rozvíjajúce látky, pochádzajú z roku 1954. Usudzuje sa, že víťazný nástup sovietskych vzpieračov z rokov 1955 – 57 z veľkej miery ovplyvnili androgénne látky. Olympijský víťaz z roku 1956 v hode kladivom Harold Connolly priznal, že kvôli kratšej ľavej ruke užíval anaboliká a dodal, že podľa jeho skúseností, je športovcovi dobrý skoro každý prostriedok, ktorý zvýši jeho výkony a práve ho nezabije.    

S podporou anabolický steroidov sa počas veľmi krátkej doby zmenili tabuľky rekordov vo väčšine silových, vytrvalostných aj rýchlostných športov. Je takmer nemožné nájsť športovú disciplínu, ktorá by sa nemohla pýšiť aspoň jedným dopingovým škandálom.

Ešte v roku 1971 sa Max Danz, lekár a čestný predseda nemeckého zväzu ľahkej atletiky vyslovil, že preparáty ako Dianabol (anabolikum) v žiadnom prípade nepovažuje za doping. Prvé zákazy a kontroly  sa vzťahovali len na stimulancie, teda krátkodobo v pretekoch pôsobiace látky. Svaly rozvíjajúce, teda dlhodobo účinné látky ako anaboliká, boli zakázané až od roku 1976, kedy sa dostali na listinu MOV.

K tomuto kroku pristúpil MOV po tom, čo v anonymnej ankete vykonanej medzi športovcami na OH v Mníchove v roku 1972 sa priznalo 85 % opýtaných k užívaniu rôznych druhov dopingu i napriek pravidelným kontrolám. K užívaniu anabolický steroidov, ktoré ešte neboli na listine sa priznalo 67 % opýtaných.

Na OH v Montreali v roku 1976, kde sa prvý krát konali testy na anabolické steroidy bolo diskvalifikovaných päť vzpieračov. Iné zdroje uvádzajú, že išlo o 7 vzpieračov, z toho  u šiestich išlo o anaboliká, medzi ktorými bol aj čs. vzpierač Pavlásek. V roku 1977 bola guliarka NDR Ilona Suplianeková usvedčená z užitia anabolických steroidov, v roku 1978 sovietsky plavec V. Kuznecov a o rok neskôr holandský cyklista a neskorší víťaz Tour de France J. Zoetemelk.

Pretože v 70. rokoch stúpal  na pretekoch počet dopingových kontrol na stimulancie, množili sa prípady dopingu pomocou anabolík. Anaboliká sa začali lavínovito šíriť a problém dopingu v športe už nebolo možné ignorovať.

Ľubo



 

copyright © 2002 BIOMag
All rights reserved





27.11.2008 22:28 Najoblubenejsie hardcore jedlo?
27.11.2008 22:01 Peter Mlynarčík na WPC Worlds s famóznymi 330 kg
27.11.2008 21:37 WPC worlds 2008
27.11.2008 20:24 flakanie do konca roka
27.11.2008 19:48 burnflesh WPC WORLDS 2008